Gregoriánsky chorál

     Gregoriánsky chorál je forma jednohlasného liturgického latinského bohoslužobného spevu rímskokatolíckej cirkvi v kostole. Je to vlastne súbor niekoľko tisíc spevov. Gregoriánsky chorál vznikol v 9. a 10. storočí vo Franskej ríši, podľa iných názorov pôvodne v oblasti Ríma už od 5. storočia, podľa (zrejme nepravdivej) legendy ho zložil sám pápež Gregor Veľký (odtiaľ názov). Stáročia bol inšpiračným zdrojom európskych umeleckých skladieb, najmä duchovnej hudby 11. - 16. storočia. Dnes ho spievajú prakticky už len nadšenci.V karolínskej dobe prenikol do západnej a strednej Európy. Pri kláštoroch a biskupstvách sa zakladali spevácke školy tzv. Schola cantorum. Spevy gregoriánskeho chorálu sa uplatňovali v rámci dvoch druhov bohoslužieb (omša a ofícium).


Štýlový ideál gregoriánskeho chorálu, jeho formy a druhy
     Gregoriánska melodika smeruje k dosiahnutiu princípov čo najväčšej čistoty, názornosti a poriadku. Jasnosť a poriadok sa dosahujú niekoľkými spôsobmi. Predovšetkým každý druh spevu je odlišne zhudobnený podľa jeho miesta v ofíciu. Modlitby a čítania sú najjednoduchšie, viac-menej recitované. Bohatšiu melodiku má psalmódia. Je to vlastne spev žalmov a žalmových textov.
     Treťou skupinou sú útvary, ktoré nie sú ani recitatívne ani psalmodické, ale voľne komponované. Tie sú aj hudobne náročnejšie. Sem patria spevy od jednoduchších útvarov až po koncertné kusy spievané sólistami. Hlavným činiteľom dosahovania princípu jasnosti a poriadku je jednota textu a melódie.
Rôznym druhom zodpovedajú tri typy spevu:
•    sylabický spev- spev, v ktorom (na rozdiel od melizmatického spevu) na jednu slabiku pripadá len jedna nota;
•    neumatický spev- je spojením oboch typov spevov - sylabického a melizmatického - do jedného spevu. Nachádzajú sa v ňom príležitostné melizmy v dĺžke 4-5 nôt na jednu slabiku. Terminologicky sa tento spev, ktorý je striktne viazaný na text zvykne nazývať aj akcentus a ozdobnejší spev ako koncentus;
•    melizmatický spev- melizma je skupina nôt pripadajúca na iba jednu slabiku textu. Spev, ktorý má dlhé melizmatické pasáže, teda pasáže s viacerými notami pripadajúcimi na jednu slabiku, sa (na rozdiel od sylabického spevu) nazýva melizmatický spev. Melizmy sa používali najmä v starovekých kultúrach na dosiahnutie hypnotického tranzu u počúvajúceho, ktorý sa využíval na mystické alebo náboženské účely. Melizma je charakteristická napr. aj pre židovský liturgický spev (recitácia z Tóry).

Spevy sa členia aj podľa spôsobu spievania:
•    antifonálne spevy (striedanie zborov)
•    responzoriálne spevy (striedanie sólistov a zboru)
•    priame (hymny)


Prednes gregoriánskeho chorálu v stredoveku
Spev
     O predvádzaní chorálu v stredoveku existuje, bohužial, málo informácií. Spievalo sa pravdepodobne viac nazálne, používal sa aj spev falzetom. Ním sa snažili dosiahnuť mimoriadne vysoké polohy pretože stredovek považoval vysoké tóny všeobecne za krásne.

Organ
     Otázne zostáva aj použitie organu. V ranom stredoveku bol organ ešte dosť hlučný a zvukovo nepríjemný, a preto sa v tomto období používal hlavne pri väčších a hlučnejších produkciách a procesiách, alebo sprevádzal hymny spievané veriacimi. Hoci o organoch v kostoloch vieme už od 8. storočia. So zborom sa pravidelne začal používať až od 13. storočia. Vtedy sa totiž zdokonalila jeho konštrukcia a skultivoval sa jeho zvuk.

Notácia gregoriánskeho chorálu
     Jednou z ústredných otázok hudobných teoretikov bolo vytvorenie adekvátnej notácie. Pokým sa chorál tradoval ústne postačovala notácia, ktorá slúžila ako opora pamäti. Značky, tzv. neumy, sa písali nad text a označovali približné stúpanie a klesanie melódie. Neurčovali ešte ani presnú výšku ani dĺžku. Hraničným intervalom medzi ktorým sa neuma pohybovala bola kvinta.
Hlavné značky boli tri a tie sa medzi sebou kombinovali:
•    punktum (.)
o    označujúci kratší a relatívne nižší tón
•    virga (/)
o    tón relatívne vyšší a dlhší
•    virga jacens (-)
o    pre dlhší tón, ktorý neskôr splynul s punktom


     V priebehu 10. storočia sa neumy už vpisovali do rôznej výšky nad textom. Veľký pokrok znamenalo zavedenie linajky (najprv červenej pre tón „f“, neskôr žltej pre „c“), okolo ktorej sa neumy grupovali. Quido z Arezza už v 11. storočí používal štvorlinajkovú osnovu a používal písmená na začiatku linajok pre tóny f c a g, z ktorých sa pravdepodobne vyvinuli moderné kľúče.
     V snahe o spresnenie zápisu sa vytvorili viaceré notácie, v ktorých sa používali sa označovanie nôt a intervalov písmená. Všetky tieto notácie mali len časovo a miestne obmedzenú platnosť. Budúcnosť bola v zdokonaľovaní neum, ktoré sa v praxi dobre zaužívali. Miestami sa udržali do 13. až 14. storočia a spočiatku sa nimi zapisovala aj raná viachlasná hudba.
     Zavedenie osnovy si vyžiadalo úpravu v písaní neum. Vznikla notová hlavička a nôžka. Zložené neumy sa prepracovali do tzv. ligatúr zložených zo spojených, rovných alebo zaokrúhlených čiar. V 12. a 13. storočí sa v južnej Európe ustálili hlavičky v charakteristickej štvorhrannej forme, tzv. nota quadrata, ktorá sa používa dodnes pri notovaní chorálu. Táto notácia sa nazývala kvadratická.

Vývoj liturgie v kontexte gregoránskeho chorálu
     Liturgia sa podľa predstáv Gregora delila na 2 časti. Na omšu a na ofícium. Omša je obsiahnutá v textoch omšovej knihy missale a k nej patriace piesne sú obsiahnuté v graduale. Omša sa skladá z ordinária (nemenných častí počas celého roka): Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Benedictus, Agnus Dei. Omša sa ďalej skladá z propria (z takých častí, ktorých texty sa menia podľa dní). Textové časti ofícia sú obsiahnuté v breviarume a melódie v antifonáriume . Historicky sú staršie ako časti omše.
     Hlavný rozvoj Gregoriánskeho chorálu prebieha v 7. – 11. st., ale tu už je oživovaný trópmi, sekvenciami a improvizovaným ďalším hlasom. Trópy sú vlastne vsuvkami do pôvodného Gregoriánskeho chorálu. Biblický prozaický text sa dopĺňal poetickým a zároveň sa k nemu vytvárali aj nové melodické úseky. Pôvodný text sa takto rozširoval synonymami a epitetami básnického štýlu. Sekvenciami sa pôvodná forma rozširovala pridávaním predĺžených opakovaní. Tieto opakovania sa vraj podkladali pre lepšie zapamätanie melódie novými textami. Trópy a sekvencie sa veľmi rozširovali a dokonca strácali cirkevný charakter.
     Tridentský koncil v r. 1568 zakázal rozširovanie trópov aj sekvencií okrem tých najobľúbenejších ako sú: Victimae Paschali laudes, Veni sancte spiritus, Stabat mater, Dies irae.

Význam gregoriánskeho chorálu
     Svojou krásou uchvacoval myseľ stredovekého človeka. Z gregoriánskeho chorálu čerpala ľudová pieseň takmer všetkých európskych národov, duchovná pieseň, hudba stredovekých duchovných hier a rytierske umenie.
    Melodika gregoriánskeho chorálu mala vplyv na počiatky operného recitativu. Ako cantus firmus (základná melódia) sa stala oporou viachlasnej hudby a témou pre tvorbu mnohých novodobých skladateľov, ako napr. Johann Sebastian Bach, Hector Berlioz, Ferenc Liszt alebo Gustav Mahler. Vzniklo veľa chrámových skladieb ovplyvnených práve gregoriánskym chorálom.

Zdroj: Stredoškolské skriptá z dejín hudby pre 1. ročníky konzervatórií, Grajcárová Zuzana, 2004, Bratislava
Liturgický spevník I

 


 


Kontakt

Schola gregoriana Praepositura Civitatis Novae

Regenschori: Martin Petrek
Kontakt:
martin.petrek.mp@gmail.com